Každý z nás už mal príležitosť zúčastniť sa pohrebu. Niekto len toho klasického, kde sa telo ukladá v schránke do zeme, iný rozlúčky pred kremáciou v obradnej sieni krematória. Drvivá väčšina má však skúsenosti s obidvoma spôsobmi naloženia so zosnulým. V obidvoch prípadoch je možná cirkevná i občianska rozlúčka, v dnešnej dobe už žiadna z cirkví nevystupuje proti kremácii.
Aký spôsob naloženia s telom zosnulého teda vybrať? Kremácia alebo do zeme?
Voľba rodiny a povereného človeka obstaraním posledných vecí človeka (ďalej len obstarávateľ pohrebu) závisí od regiónu, miestnych zvyklostí a neraz aj zohráva rolu viera zosnulého a pozostalých a tiež posledná vôľa, ktorá by mala byť v takýchto prípadoch rešpektovaná. V neposlednom rade sa prihliada na ekonomickú stránku uloženia pozostatkov a i na variabilitu miesta uloženia. Povieme si o tom viac.
Uloženie do zeme
Ide o klasický spôsob uloženia ostatkov, ktorý používali už naši praotcovia prakticky od nepamäti. Telo sa ukladalo do domoviny, miesta, kde zosnulý prežil svoj život. Telo v rubáši, ovínadlách (biblické záznamy) sa ukladalo do skalných dutín, hrobov na povrchu i do zeme. Neskôr sa používali najmä drevené schránky, ktoré časom zotleli a telo tak splynulo s okolitým prostredím. Dnes niektorí pozostalí využívajú rakvy vzduchotesné a ukladajú telá do hrobiek. Tým prakticky znemožnia telu prirodzene zotlieť. Podľa lekárov – patológov biologický materiál zrôsolovatie a i pevné časti sa stanú polotekutými. Prípad grófa Pálfiho v hrobke na Bojnickom zámku, kedy začala vytekať tekutina zo sarkofágu je toho názorným príkladom. Naopak uloženie tela do priestoru, kde je prirodzená cirkulácia vzduchu, stabilná vlhkosť a teplota zapríčiní mumifikáciu telesných ostatkov. Väčšina tiel uložená na našich cintorínoch do zeme podľahne tlecej dobe v zemi a telo sa rozloží. Počas tohto obdobia (každý cintorín má svoju vlastnú tleciu dobu) cca 10 – 20 rokov sa nesmie s hrobovým miestom manipulovať, pokiaľ si to nevyžiadajú okolnosti, vtedy prichádza k exhumácii telesných ostatkov a príkaz na exhumáciu musí dať buď prokuratúra (podozrenie na trestný čin), alebo na žiadosť pozostalých udelí súhlas RÚVZ SR a exhumáciu prevedie poverená PS.
Kremácia, spopolnenie ostatkov a následné uloženie
Po obrade v rozlúčkovej miestnosti sa telo spolu s rakvou vydá na svoju poslednú cestu. Zodpovedný pracovník prevádzky krematória prevezme telo zosnulého, vrátane všetkých potrebných dokladov. Následne na sprievodný list zosnulého a rakvu umiestnia nálepky s identifikačným úradným číslom, ktoré slúžia na označenie tela od uskladnenia až po jeho samotnú kremáciu. Rakva dostáva kovový identifikačný štítok s úradným číslom, ktoré je totožné s dokladmi zosnulého a tiež je uvedené na rakve. Ide o trojnásobnú kontrolu, ktorá vylučuje akúkoľvek zámenu zosnulého. Tento kovový nespáliteľný štítok prejde kremáciou spolu s telom a bude identifikovať zosnulého po spopolnení. Rakva sa môže zaviesť do čistej kremačnej komory, ktorá je zohriata na min 750 stupňov. Kremačná pec je konštruovaná tak, aby bolo možné spopolňovať iba jedného zosnulého v rakve. Zodpovedá tomu rozmer vkladacieho otvoru kremačnej pece i rozmer spaľovacieho priestoru. Spopolnenie bežného smrteľníka sa pohybuje medzi 60 až 80 minútami, ale kremácia môže trvať aj 2,5 hodiny. Samotný proces totiž závisí od použitého materiálu rakvy, telesnej konštrukcie zosnulého. Najdlhšie trvá kremácia zosnulých, ktorí zomreli na rakovinu. Toto ochorenie sa totiž v súčasnosti lieči s použitím preparátov, ktoré viažu ťažké kovy a tie v organizme bránia horeniu.
Následne je popol z kremačnej pece stiahnutý do dopaľovacej komory, kde sú za pomoci magnetu stiahnuté všetky kovové časti a to nielen z rakvy a kovania, ale aj zdravotných pomôcok z tela zosnulého. Tým je kremácia zavŕšená. Nespáliteľný kovový štítok s identifikačným číslom je umiestnený spolu s popolom do urny, aby ani v budúcnosti nemohlo prísť k zámene zosnulého. Urna sa následne vydá PS, ktorá ju odovzdá obstarávateľovi pohrebu.
Urna s popolom je hygienicky neškodný materiál a pre manipuláciu s ním nie sú potrebné žiadne zvláštne nariadenia alebo obmedzenia ani opatrenia. Je preto možné (zákony SR to umožňujú) mať urnu s popolom doma, na súkromnom pozemku, alebo ju uložiť na verejnom pohrebisku. Tam však bude správca pohrebiska žiadať doklad o spopolnení, ktorý vydá spolu s urnou prevádzkovateľ krematória (Ps služba doklad odovzdá obstarávateľovi spolu s urnou) a na základe toho bude viesť evidenciu počas doby prenájmu urnového miesta. Poplatky za zriadenia urnového miesta na pohrebisku sa rôznia podľa lokality. Tiež je možné za poplatok uložiť popol obradne na rozptylovú lúku.
Pri kremácii je ekonomická stránka uloženia ostatkov a variabilita tým hlavným kritériom, prečo sa ľudia rozhodujú pre tento spôsob naloženia s pozostatkami zosnulého. Okrem rozlúčky a obradu, poplatku za spopolnenie už nemusia pozostalí platiť prakticky vôbec nič.
V minulosti sa hlavne kvôli zvyklostiam a regiónom preferovalo pochovávanie do zeme. Dnes sa kvôli variabilite, migrácii obyvateľstva i z hľadiska ekonomického preferuje kremácia. Ak sa človek rozhodne zmeniť pôsobisko svojho bytia, je jednoduchšie premiestniť urnu, ako žiadať o exhumáciu. Nehovoriac už o tom, že môže ísť o zmenu pôsobenia pozostalého nielen v rámci Slovenska, ale aj Európy či svetových kontinentov.
(Kremácia je vylúčená v osobitých prípadoch. Ide o neidentifikované osoby napr. vyplavené riekou, zomrelých bez identity, zomrelých s podozrením na smrť zapríčinenú inou osobou a pod.) V týchto prípadoch sa pochová telo do zeme, aby bola zachovaná možnosť skúmať DNA aj znaky na kosterných ostatkoch a ostatné dôkazy súvisiace s forenznou a súdnou antropológiou.
Galéria